15.1.-20.1. 2001

ARCHIV

DOKUMENT

V Y H L Á S E N I E
Slovenskej národnej rady
k odsunu slovenských Nemcov

Schválené Slovenskou národnou radou uznesením z 12. februára 1991 číslo 78

Koncom roku 1989 sa národy strednej a východnej Európy vyslobodili spod totalitných režimov. Aj slovenský národ, usídlený v zemepisnom centre Európy, na území Slovenskej republiky, deklaruje svoju vôľu žiť ako národ slobodný a demokratický. Želáme si, aby Slovenská republika bola šťastným domovom nielen Slovákov, ale aj ostatných národností a etník obývajúcich jej územie. V tomto zmysle cítime nutnosť vyjadriť sa aj k osudu nemeckých spoluobčanov na území Slovenska v dávnejšej i nedávnej minulosti.

Pri skúmaní tisícročných dejín nášho národa nemôžeme zabudnúť, že popri našich predkoch osídľovali priestor Slovenska aj príslušníci iných národov Európy. Významné miesto medzi nimi patrí nemeckým osadníkom, ktorí na pozvanie uhorských panovníkov prichádzali už od dvanásteho storočia do našich krajov. Generácie nemeckých ľudí s ich zručnosťou, vzdelanosťou a pracovitosťou zanechali na našom území hmotné i duchovné pamätníky a tie sa stali nerozlučnou súčasťou kultúrneho bohatstva dnešného Slovenska. Spomeňme prekrásne historické jadrá väčšiny našich miest, chrámy či radnice a v nich klenoty architektúry, maliarstva, sochárstva či umeleckých remesiel. Ani hospodársky rozvoj, najmä rozmach baníctva, si nemožno predstaviť bez tohto prínosu. Duchovný rozvoj sa viaže na pozoruhodné diela humanistickej literatúry, filozofie či práva. Významné miesto v našich dejinách mali aj nemeckí reformační kazatelia, učitelia a vedci. Národy strednej Európy spolu organizovali obranu proti osmanským Turkom. Neskorší rozmach osvietenstva, tereziánske reformy, štúdiá našich osvietencov a národných buditeľov, to všetko čerpalo i z pokladnice nemeckej vzdelanosti. Po stáročia žili naše národy vedľa seba, znášali dobré i zlé stránky osudu bez väčších vzájomných treníc.

Vznik Československého štátu v roku 1918 znamenal i pre slovenských Nemcov novú fázu rozvoja. Vtedy žilo na Slovensku 140 tisíc Nemcov, teda asi 5 % obyvateľstva. Nový štát umožnil úspešný rozvoj nemeckého školstva, kultúrnych ustanovizní a slobodné pôsobenie politických strán. Žiaľ, nástup Hitlera k moci radikálne zmenil aj situáciu slovenských Nemcov. Napojenie sa časti politickej reprezentácie slovenských Nemcov na Sudetonemeckú stranu K. Henleina sa ukázalo ako historicky pomýlený krok. Po zániku Československa v roku 1939 politická reprezentácia slovenských Nemcov sa aktívne usilovala o pripojenie Slovenska k Hitlerovej ríši. V období Slovenskej republiky 1939-1945 sa Karmasinova totalitná Deutsche Partei a jej paramilitaristické zložky FS (Freiwillige Schutzstaffel) a neskorší Heimatschutz stali priamym nástrojom nacistickej zvôle, organizátormi násilia, predvojom antisemitizmu a nezakrytou opozíciou aj proti umierneným skupinám vtedajšej slovenskej politickej reprezentácie. Vieme však, že mnohí Nemci si najmä po roku 1942 uvedomili scestnosť politiky vedenia DP a časť z nich sa zapojila aj do antifašistického zápasu. Po vypuknutí protifašistického povstania na Slovensku a následnej okupácii Slovenska sa prehĺbil politický a ľudský rozkol medzi slovenským a nemeckým obyvateľstvom. Vtedy sa začala aj tragédia slovenských Nemcov, strata ich domova.

Je historickým faktom, že veľká väčšina slovenských Nemcov musela opustiť svoju starú vlasť na priamy rozkaz H. Himmlera a za súčinnosti špičiek Karmasinovej strany. Evakuácia slovenských Nemcov sa začala od polovice septembra 1944 a ukončila sa vo februári 1945, teda tesne pred celkovým obsadením Slovenska Červenou armádou. Starší pamätníci vedia, že mnohí slovenskí Nemci sa bránili opustiť svoje domovy, ale márne. Po skončení vojny sa časť evakuovaných Nemcov vrátila späť na Slovensko. Vtedy sa začalo druhé dejstvo tragédie, na ktorom sa, žiaľ, aktívne podieľali aj slovenskí ľudia. Odsun Nemcov z Československa, Poľska a Maďarska kodifikovali víťazné mocnosti v článku 13 Postupimskej dohody. Takisto Košický vládny program česko-slovenskej vlády deklarovali odňatie štátneho občianstva Nemcom s výnimkou aktívnych antifašistov, čo potvrdil dekrét prezidenta republiky č. 33 z roku 1945. Tak sa vyše 32 tisíc slovenských Nemcov po násilnom sústredení v pracovných táboroch v Petržalke, Novákoch a Poprade stalo obeťou deportácií do oboch častí rozdeleného Nemecka. Je zvlášť poľutovaniahodné, že touto fázou odsunu boli postihnutí zväčša nevinní pracovití ľudia, práve tí, čo sa po skončení vojny dobrovoľne rozhodli vrátiť na Slovensko, lebo ho považovali za svoju vlasť. Títo naši nemeckí spoluobčania trpeli za tých, ktorí v mene nemeckej menšiny na Slovensku slúžili nacizmu.

* * *

Prešlo takmer polstoročie, mnohé rany preboleli, zrodili sa nové generácie v nových podmienkach.

My, predstavitelia slobodného demokratického Slovenska, chceme vstúpiť do spoločenstva národov s čistými účtami. Odsudzujeme princíp kolektívnej viny, nech by sa zdôvodňoval akýmikoľvek argumentmi. Uvedomujeme si, že evakuáciou a následným vyhnaním nemeckých spoluobčanov Slovensko stratilo etnickú skupinu, ktorá po stáročia tvorila súčasť spoločného civilizačného úsilia a významne sa podieľala na pestrosti kultúrneho koloritu našej krajiny.

Dnes vám všetkým, pamätníkom dávnych rozbrojov, vyhnancom, aj ich potomkom, podávame zo Slovenska priateľskú ruku. Pokúsme sa zabudnúť na spory a krivdy. Spoločne pracujme na zveľaďovaní dávnej domoviny.

Nech most porozumenia medzi našimi národmi navždy preklenie vysychajúcu rieku vojnovej nenávisti.

Bratislava 12. február 1991